Ľudské telo je dokonale premyslený komplex systémov, ktoré vzájomne kooperujú a ovplyvňujú sa. Adaptácie, ktoré vznikli na rozľahlých trávnatých savanách Afriky, kde sa prvýkrát objavil človek moderný, nás ovplyvňujú ešte aj teraz. Život našich predkov bol pomerne komplikovaný. Ich potravinová filozofia súvisela s nazbieraním plodov, korienkov, húb a ulovením zveri, ktorá sa preháňala po savanách. Jedlo nebola surovina, ktorá bola jednoducho dostupná a preto bolo úplne bežné, že sa striedali obdobia, kedy bolo jedla dostatok s obdobiami hladu. Príroda si pre tento spôsob života našla riešenie a vyvinula u ľudí celú mašinériu hormónov a biochemických dráh, ktoré dokázali udržať ľudský organizmus v pochode aj napriek tomu, že mu chýbal dostatok živín.
Vďaka obdobiam hladu a dostatku sa u ľudí vyvinuli komplexy hormónov hladu a sýtosti, ktoré nedokážu existovať jeden bez druhého. Medzi hormóny hladu paria stresové hormóny, z ktorých najvýznamnejší je hormón kortizol produkovaný nadobličkami. Kortizol je hormón stojaci za rozkladom svalovej hmoty, z ktorej sa získajú živiny potrebné na chod organizmu. Napriek mnohým diétam, ktoré sú dnes veľmi populárne a radia vynechanie sacharidov, naše telo nedokáže bez cukrov existovať. Glukóza je nevyhnutným palivom pre mozog a preto niet divu, že keď sme bez potravy oveľa horšie nám to páli. Ak však nemá organizmus dostatok cukrov pristupuje k náhradnému plánu, v ktorom mu kortizol veľmi pomáha. Náhradným plánom je počas hladovania proces glukoneogenézy.
Glukoneogenéza je rozklad zásobného tukového tkaniva a svalovej hmoty a jej následnej premeny na jednoduché cukry. Je to spôsob, ako môže organizmus prežiť určitý čas. Obdobia hladu u našich predkov lovcov-zberačov však netrvali len týždeň či dva a preto proces glukoneogenézy nepredstavuje účinné riešenie. Postupná syntéza stresových hormónov vedie až k spomaleniu samotného metabolizmu, ktorý bol pre našich predkov ideálnym riešením. Telo spaľovalo oveľa menej energie až kým neprekonali celé obdobie hladu. Po období hladovania bolo prirodzené, že si telo predtým vystavené obrovskému stresu začalo budovať nové zásoby. Avšak, v dnešnej dobe sa zo spomaleného metabolizmu stáva choroba, ktorá postihuje obrovské percento populácie. Tragédiou modernej doby je neustály dostatok všetkého – jedla, nápojov, oblečenia, elektroniky. Každý deň sa desiatky ton nepoškodeného jedla vyhodia do odpadkových košov kvôli blížiacemu sa dátumu spotreby a oveľa väčšie množstvo skončí v nákupných košíkoch zákazníkov. Nesprávne stravovanie, nevyvážený príjem živín i šialené pracovné tempo plné stresu stoja za postupným spomaľovaním metabolizmu až na kritickú hodnotu.
Procesom glukoneogenézy sa nepremieňajú len bielkoviny, ale premieňa sa aj časť tukového tkaniva, na ktoré však organizmus siaha až ako na poslednú možnosť ako sa zachrániť pred nedostatkom glukózy potrebnej predovšetkým pre správnu výživu mozgu. Tukové tkanivo je pre telo veľmi dôležitý zdroj nielen energie, ale predstavuje tiež obalovú vrstvu, ktorá veľmi účinne funguje v procesoch regulácie tepla. Počas premieňania bielkovín na cukry však nestrácame len svalové tkanivo, ale zároveň prichádzame aj o obrovské množstvo vody, ktorá je v organizme viazaná. Je to práve voda, ktorá predstavuje najväčší úbytok na váhe, ktorý si všímame hneď po začatí hladovania. Nestrácame žiadny škodlivý tuk z brucha či iných rizikových partií, ale strácame len vodu. Za našim pomalým metabolizmom nemusí vždy stáť len moderná doba plná stresových situácií alebo potraviny na pultoch supermarketov, ktoré sú ochudobnené o živiny potrebné pre správne fungovanie. Svojim správaním a dennými návykmi ovplyvňujeme naše telo a jeho fungovanie v najväčšej miere. Denné zvyky, potraviny, ktoré najradšej konzumujeme či zlozvyky sú našou zbraňou.
Kolísanie hladiny glukózy v krvi nie je spôsobené len hladovaním či nedostatočným príjmom, ale vo veľkej miere je ovplyvnené aj príjmom vody. Krv je tvorená vo veľkej miere vodou a ak je vody v organizme nedostatok, je pre glukózu obtiažne sa dostať k bunkám. Voda rozváža živiny po celom tele a pokiaľ je jej málo, telu sa nedostáva dostatok živín. Pri dodržiavaní bežných diét, o ktorých sa dočítate a ktoré obmedzujú príjem sacharidov riskujete poškodenie vlastného zdravia. Pri nabehnutí na proces glukoneogenézy, ktorá zabezpečuje dostatok paliva pre organizmus, sa začínajú v organizme objavovať tzv. ketolátky. Sú veľmi podobné bežným sacharidom, avšak ketoskupina z nich robí pre organizmus nebezpečné palivo. Ketolátky môžu stáť za poškodením tkaniva podžalúdkovej žľazy pankreasu a tým spúšťať nielen spomalenie metabolizmu ale aj rozvoj cukrovky.
Hoci moderná doba robí z cukrov najväčších strašiakov, glukóza je jednoduchý cukor, bez ktorého nefunguje nič od mozgu až po svaly. Jej nadmerný príjem je spúšťačom ochorení rovnako ako nedostatočný. Nesprávny pitný režim, časté hladovanie či nepravidelné jedenie sa zahrávajú s hladinou glukózy v krvi a tým mozog chápe tieto situácie ako záťažové a bráni sa tvorbou stresových hormónov. Ak chcete svoj metabolizmus udržať v správnom chode začnite dennými malými krokmi ako správny pitný režim či pravidelné jedlo. Je dokázané, že pohár vody dokáže metabolizmus zvýšiť o 24% a päť pravidelných jedál denne obsahujúcich cukry, tuky a bielkoviny znižujú riziko výskytu civilizačných chorôb v priemere o 70%. Na to, aby všetko správne fungovalo je potrebné, aby cukry, tuky a bielkoviny boli v rovnováhe. Aj taký bezvýznamný krok ako je napríklad nepravidelné jedenie počas pracovného dňa môže mať vplyv na pokles funkcie metabolizmu. Hoci si to neuvedomujeme, ale cukry sú našim palivom. Zvlášť mozgové funkcie bežiace na príjme glukózy sú veľmi citlivé na jej kolísanie. Ak je glukózy nedostatok, telo opäť nabieha na syntetizovanie kortizolu, stresového hormónu.
Najväčšou chybou, ktorej sa dopúšťame sú diéty, ktoré na nás vyskakujú zo všetkých strán. Počas diéty často prijímame len jednostranne zameranú stravu a často sa nevyhneme ani hladovaniu. Čo to znamená pre náš organizmus? Okrem toho, že nám začnú chýbať dôležité živiny a spúšťa sa spomalenie metabolizmu to znamená, že prichádzame aj o schopnosť regenerácie. Ak hladujete a pritom sa venujete vytrvalostnému či inému cvičeniu, vaše tkanivá sa nedokážu dostatočne rýchlo obnovovať a riskujete tým možnosť vážneho poranenia. Ak si kladiete otázku či nám naše telo dáva signály, ktoré by nás mali na možnosť spomaleného metabolizmu upozorniť, odpoveď je áno. Stáva sa to po vytrvalostnom športe, počas dní, kedy máme nedostatok spánku či práve počas toľko spomínaného hladovania. Náš organizmus nám našu chybu pripomína veľkou chuťou na sladké. Nie je to nič iné ako volanie o pomoc, pretože mozgu, svalom a orgánom dochádzajú zásoby glukózy, ktorá by ich udržovala v pochode. Problémom pri spomaľovaní metabolizmu sú aj výrazné nedostatky vitamínov a minerálov v tele. Ich nedostatok spôsobuje, že nemôže fungovať metabolická dráha alebo sa nedokáže dostatočne efektívne premiestňovať kyslík. A tým pádom sa zadrháva celá mašinéria metabolizmu.
